Voľná adaptácia poviedky Arnošta Lustiga Tma nemá stín bola debutom vtedy 28-ročného Jana Němca, jedného z najoriginálnejších českých filmárov šesťdesiatych rokov. Dráma na hranici života a smrti o úteku dvoch židovských mladíkov z transportu do koncentračného tábora naturalisticky zachytáva stavy únavy, úzkosti, hladu a ohrozenia. Obrazy úniku psychicky aj fyzicky vyčerpaných mužov striedajú asociatívne retrospektívy, sny a halucinácie, ktoré sprítomňujú subjektívne vnímanie oboch protagonistov. V Démantochnoci je téma holokaustu zobrazená intenzívne subjektívnym pohľadom. Štýl tohto technicky aj naratívne provokatívneho diela sám Němec charakterizoval ako „snový realizmus“, čomu zodpovedá nielen vizuálna kompozícia, ale aj minimum dialógov a ticho ako dramatický prvok.